V tomto module gadget sa vyskytla chyba

sobota, 15. októbra 2011

O tom, čo (ne)stojí za zmienku..:)

Prvý týždeň v Lisabone sme v podstate ani nestrávili v Lisabone, aký oxymorón?! 
Strávili sme ho v časti na okraji mesta zvanej Cascais, ktorá je takisto známa pre svoje pláže a vďaka svojej skvelej lokalite tu býva 300-500 (čítaj tristo päťsto= veľa) portugalských aj zahraničných hviezd a hviezdičiek a suprstár a talentov a ja neviem čo ešte. 
Popri hľadaní správneho bytu (šitého na našu mieru) sme sa párkrát poriadne typicky moldavsko- ukrajinsko- rusko najedli a napili, zoznámili sa s celou perepuťou známych aj neznámych rodiny u kt. sme žili a hlavne robili sme dokopy nič :D. 
Rodina, ktorej sme teda dočasne boli i my členkami, bola veľmi východoeurópskeho rázu :D - od ukrajinčiny hovorenej v domácnosti, cez rodinné tradície (2hod. skypeovania s babičkou denne) až po neskoré mäsité večere. Okrem tehotnej mamči a tatka kamionistu, tu bol ešte 19 ročný Sergej- začínajúci model, závislý na PC hrách a 5 ročná rozkošná Ana Sofía. 
Po týždni sme akosi vydedukovali, že trávime viac času doma ako vonku, že viac umývame riady ako si hľadáme byt, a tak sme sa rozhodli zintenzívniť naše pátranie a čo najskôr ísť do centra diania- do centra Lisabonu.
Po 7 dňoch hľadania sa nám konečne pošťastilo...našli sme byt, ako som už spomínala, kde žije aspoň jeden zástupca každej krajiny- celá budova (vlastne dve) su prenajaté erasmus študentmi- v našom prípade sme tu teda my dve s Júliou- maďarská Slovenka a ukrajinská Češka (:D) a v ďalších priestoroch Brazílčan (veľmi veľmi moja krvná skupina), Francúz (veľmi veľmi zvláštny a zaujímavý človek) a zvyšok Španieli (veľmi veľa všetkého!). Na moje prekvapenie uvítacie párty nebolo nutné ani organizovať, prišli nejak tak samé. Ale o párty o tom potom... Škola a párty v ďalších priečinkoch..:) klikajte, sledujte!

video
P.s.: V prílohe Vám posielam Julču natočenú skrytou kamerou, ako si cvičí tanečky.. ! ( Za toto ma inak zabije!)

pondelok, 10. októbra 2011

Mohombi - Coconut Tree ft. Nicole Scherzinger

Začiatky sú ťažké...vždy a všade!


Tak teda... 20. septembra sme pomaly a neisto dorazili do Lisabonu.

Na tento deň nezabudnem asi nikdy. Prečo?!... Čítajte pozorne a učte sa z mojej hlúposti..


V beznádejnej situácii sme si našli v Porte na stránke krásny byt za, povedzme slušnú cenu a nie veľmi ďaleko od centra mesta. Dôkaz toho, že zúfalí ľudia robia zúfalé činy sa črtá v nasledujúcich riadkoch... Samozrejme ako najväčšie sliepky sme sa s majiteľkou dohodli na podmienkach, zaplatili sme vstupnú čiastku a čakali na kľúče...


A od tohto momentu sa to len sypalo a zhoršovalo čím ďalej, tým viac.

V Porte nám oznámili, že už nemôžeme ostať ani o jednu noc dlhšie, a tak sme sa zrazu všetci namiesto plánovaného odchodu v sobotu, museli vysťahovať už v piatok.

Všetci erazmáci na trávniku pred univerzitou s pobalenými kuframi a už neplatným heslom na wi-fi, sa vo chvíli najväčšieho zúfalstva zmohli iba na jedno, a to piť pravé lacné portské!..:)

Tak sme teda neplánovane ostali na noc u kamarátky a konečne sme sa aj pripojili na internet. A tu máme ďalšiu chvíľku najväčšieho zúfalstva, prosím pekne.

Po chvíli pátrania po kľúčoch, ktoré nám mali doraziť a nedorazili, sme prišli na to, že majiteľka neexistuje, že ani byt v kt. sme mali bývať neexistuje a teda že údajná majiteľka si momentálne za naše peniaze asi najskôr momentálne užíva niekde na Bali.

Takže... prišli sme do Lisabonu s vedomím, že nemáme kde ostať, prespať, uvariť si teplé jedlo. Príjemné, že?!

Nakoniec, tak ako vždy a všade , aj tu extisujú dobrí ľudia, ktorí nám po asi stovke telefonátov ponúkli svoj byt aspoň dočasne, kým si nájdeme niečo poriadne.

Po týždennom hľadaní sme teda našli NIEČO- byt s hŕbou veselých spolubývajúcich erasmujúcich študentov zo všetkých kútov sveta, prevažne Španieli (JEDNA INVÁZIA), Francúzi, Taliani, Nemci, Brazílčan(ia), Česi. Slovák ani jeden, čo ma už vôbec neprekvapuje:D A tu končím prvú, nie veľmi šťastnú kapitolu...

Nie veľa na úvod...

Ribeira, Porto v noci




Tento blog je tu pre tých, ktorých zaujímajú moje opakujúce sa trapasy,pre tých, kt. sa ma neprestávajú pýtať ako sa mám a ktorým som ešte stále nestihla odpísať na všetky správy, smsky, listy atď. Pekné čítanie. Pevne verím, že sa (skôr či neskôr) pobavíte...


Takže kde začať?!

Vzhľadom k tomu, že som v Portugalsku už skoro 2 mesiace, musím Vás uviesť do obrazu, aby Vám náhodou žiadne nedôležité detaily neušli, už keď sa zaujímate toľko o mňa a o môj život, tak nech sa zaujímate poriadne...

Prvý (skoro) mesiac sme strávili s Júliou (a.k.a. Chulou) na jazykovom kurze v Porte. Samozrejme, myslela som si , že to bude veľká sranda až kým som si neuvedomila, že to budú 3 týždne jazykovej tortúry s výhľadom na more a neuveriteľnou závisťou v očiach voči všetkým tým, ktorí si mohli dovoliť v tých 35 stupňových horúčavách, ísť na pláž.
V skratke sa môj pobyt v Porte nezačal (a ani neskončil) veľmi závideniahodne- hneď po prílete mi stratili všetku batožinu a keď už aj ten nešťastný zbrusu nový kufor dorazil, prekvapil ma svojím nechutným ošarpaným, dotrhaným vzhľadom. Nevadí...
Po všetkých párty so šťastným aj menej šťastným koncom, po všetkých výletoch po portskom okolí, po všetkých ochutnávkach vín, sme koniec- koncov živé zdravé opustili Porto v najväčšom lejaku, aký si kto vie kedy predstaviť. . . A práve tu začína kapitola Lisabon...